​​1. Ako hodnotíš tento rok a svoju službu? Bolo to také, aké si očakával?

Musím priznať, bolo to náročnejšie, než som očakával. Ono v podstate si to človek na začiatku ani len nevie predstaviť, čo všetko za tým je. Keď sme na prelome semestrov robili dotazník, tak niekto sa na adresu služby nás – koordinátorov vyjadril v zmysle: „Vydávanie kľúčikov na recepcii im ide super!“. Keby koordinátorstvo spočívalo len v tomto…. :D :D
Veľa vecí nebolo podľa mojich predstáv, no veľa vecí bolo aj nad moje očakávania. Veľa som sa naučil, takže to vnímam pozitívne a ako skvelú skúsenosť do života.

2. Čo bolo najťažšie?

Najťažšie bolo asi to, že mal človek nedostatok osobného času, ktorý si mohol dovoliť tráviť mimo UPeCe z dôvodu všemožných a mnohokrát neočakávaných povinností.

3. S ktorým koošom si mal najlepšie vzťahy?

Myslím, že som vychádzal dobre so všetkými, ale najbližší mi bol Tomáš Tuleja. Sme rovnaký ročník, poznáme sa od prvého roka v Bratislave, kedy sme sa zoznámili na jednom upratku :) Obaja sme boli piataci, písali diplomovky, štátnicovali, … Takže najlepší vzťah som mal s Tomášom, ktorý mi bol najbližší :)

4. Čo hovoríš na výber nových koordinátorov?

Teším sa. Každý z nich je iný a to je skvelé. Som presvedčený, že každý má čo ponúknuť a istotne budú napredovať nielen oni, ale aj celé UPeCe. Majú pred sebou veľké výzvy a veľa úloh. Bude len na nich, ako sa s tým vysporiadajú a do veľkej miery bude záležať aj na ostatných ľuďoch, ako im v ich práci budú (ne)pomáhať.

5. Čo ti bude najviac chýbať? Budeš chodiť naďalej do UPeCe?

Ťažká otázka. Určite mi bude na jednej strane UPeCe chýbať. Tá atmosféra, ľudia, aktivity… na druhej strane si treba uvedomiť, že je to centrum pre mladých, pre študentov. Toto je však, žiaľ, veľkým problémom viacerých ľudí. To, že sa nedokážu úplne „odpútať“ od UPeCe, že aj po ukončení svojich študentských čias sa v ňom neustále aktívne angažujú.

Igor Kráľ vo svojej poslednej kázni pred odchodom to Talianska zdôrazňoval, že UPeCe je nádoba, do ktorej ak má pritiecť nová voda, tá stará musí nádobu opustiť a uvoľniť miesto tej novej… A to je problém! Keď ja teraz odídem z UPeCe a nikto nebude mať záujem organizovať UFL, nemôže to byť tak, že ja to budem „ťahať“ aj naďalej s odôvodnením, že „nemá to kto robiť“… mal som predsa k dispozícii 5 študentských rokov, kedy som sa tu mohol realizovať a teraz je čas dať šancu ostatným. Niekto sa skôr či neskôr určite nájde. Samozrejme, keď ma niekto požiada o radu, rád pomôžem, poviem svoj názor, odovzdám skúsenosti, no nemôže to už „stáť“ na mne.

Keď niekto chodí hrávať na omše preto, že „nemá kto“, tak je problém niekde inde, lebo do UPeCe chodí veľa, naozaj veľa talentovaných mladých ľudí, ktorí sa však z nejakého dôvodu „boja vystúpiť z radu“. Musíme sa pozrieť na seba, čo robíme zle. Práve tých ľudí musíme osloviť a dať im priestor. A možno ich odrádzajú práve tí, ktorí sa sem neustále vracajú… Pred pár rokmi padol na dno Promo tím, lebo „to nemal kto robiť“. Teraz sa však našli šikovní mladí ľudia, ktorí odvádzajú skvelú robotu. A môžeme pokračovať v menovaní…

Pre mňa ako vedúceho tímu alebo koordinátora bolo skvelé a povzbudzujúce stretávať v UPeCe aj bývalých ľudí, členov, vedúcich, koordinátorov, ktorí sú už po škole a pracujú. Na UPeCe teda určite nezanevriem a istotne sa niekedy vrátim aj s manželkou napríklad na omšu :)

UPeCe beriem ako miesto, kde som sa ako študent mohol realizovať, veľa čerpať, ale aj odovzdávať. Teraz som skončil školu a je čas posunúť sa ďalej. Nemôžeme žiť neustále v minulosti.

6. Pri práci s mladými, vnímal si aké sú ich najväčšie problémy? Naučil si sa niečo počas roka?

To teda, že som sa naučil :) Pozícia koordinátora mi pomohla získať lepší obraz o skutočnosti, realite a viacerých situáciach z iného pohľadu. Jedným z najväčších problémov, ak nie vôbec najväčším, je STRACH ZO ZODPOVEDNOSTI. Veľa mladých ľudí sa v UPeCe bojí zodpovednosti. Nepopieram, že ak som pre niečo chcel koordinátorstvo odmietnuť, pravdepodobne to bol strach zo zodpovednosti a straty vlastného komfortu. Je predsa jednoduchšie nemať žiadne úlohy, prísť do UPeCe kedykoľvek, odísť kedykoľvek, venovať sa svojim aktivitám, škole a záľubám… Najväčšiu zásluhu na tom mala moja už manželka Hanka, vďaka ktorej som túto pozíciu prijal, hoci práve pre ňu to bolo najťažšie, najmä vzhľadom na ten redukovaný čas, ktorý sme mali pre seba.

Mohol by som menovať chlapcov, ktorí chcú (áno chcú!) byť koordinátormi, no boja sa zodpovednosti. Boja sa ísť do niečoho nového, boja sa vziať zodpovednosť do vlastných rúk, aj za cenu toho, že to možno nevyjde úplne podľa ich predstáv. Vidieť to môžeme na tom, že vo viacerých tímoch bývajú dvaja vedúci. Prečo? Lebo „jeden by si na to netrúfol“. To je na tom veľmi smutné. Potom sa chalani boja napríklad ísť do vzťahu, boja sa vôbec urobiť prvý krok, žijú v nejakej virtuálnej realite či bubline. Boja sa osloviť dievča a tak mu radšej napíšu… sú nerozhodní. Boja sa oženiť, urobiť nejaké vážne životné rozhodnutie, za ktorým si budu musieť stáť.
Ľudia sa radi zabávajú, no boja sa zodpovednosti či prebratia iniciatívy. Našťastie, nie všetci! A som rád, že sa nájdu aj svetlé výnimky, no vo väčšine prípadov je to naozaj tak.

7. Chcel by si niečo odkázať ďalšej generácií?

Nech sa neboja zobrať iniciatívu do vlastných rúk. Urobiť dôležité a nevyhnutné rozhodnutia, ktorými možno nepotešia všetkých ľudí, no pre UPeCe, jeho napredovanie a poslanie sú nevyhnutné.

8. Ako sa ti pracovalo s otcom Jankom?

Otec Janko bol pre mňa symbol UPeCe. Od prvého ročníka som ho doslova „žral“ :D Jeho charizma, vystupovanie, názory, zmysel pre humor, nadhľad. Bolo mi cťou spolupracovať s ním. Je to veľký človek! A aj jeho konanie je prejavom toho, že človek má neustále napredovať, rozvíjať sa a posúvať sa za novými výzvami. Držím mu palce v Kanade! ;-)

9. Stihol si spoznať aj nového správcu, otca Stanka?

Mali sme jedno stretnutie s novým správcom a musím povedať, že som z neho veľmi nadšený! Teším sa jeho entuziazmu i viacerým plánom, ktoré má. Má veľa skúseností a teším sa, čo všetko môže UPeCečku priniesť i to, kam ho môže posunúť.