UPeCe Bratislava :: NASPAK s Martinom Prieložným

Martina ste mohli vídavať nielen na recepcii, ale aj za mixpultom na sv. omši. Počas roka sa naučil mnoho, čo z toho chce posunúť dvadsiatej generácii?

Od slávnosti Te Deum, kedy si oficiálne odovzdal kľúče svojmu nástupcovi, už ubehlo niekoľko týždňov. Ako tráviš tieto dni, čím žiješ?

Toto leto je pre mňa trochu iné ako tie ostatné. Na začiatku júla som bol na púti v Levoči, ktorá je pre mňa neoddeliteľnou súčasťou leta už 18 rokov. Bol to pre mňa úžasný psychický relax. Spomínaná zmena v tom ako zvyknem tráviť letné prázdniny je, že som veľkú časť leta prežil v UPeCe. Bolo to tak na striedačku. Cez týždeň v UPeCe a cez víkend pracovné povinnosti. S ostatnými koordinátormi máme rozdelené leto na niekoľko častí pričom vždy má službu jeden. Ja som sa spolu s ostatnými ubytovanými pustil do úprav priestorov a prerábky kuchyne, v ktorej teraz pokračujú moji kolegovia. Musím naozaj vysloviť pochvalu a obdiv všetkým, ktorí pomohli s čímkoľvek bolo treba pomôcť. Veľmi sa teším, že aj chalani z budúcej generácie sa do tejto činnosti pustili s takým zápalom.

Momentálne trávim čas tak oddychovo. Pred pár dňami som bol s rodinou a s priateľkou na dovolenke na Liptove. Pri písaní tohto článku sa akurát vlakom vraciam z Humenného od (verím) budúcich svokrovcov. Bolo mi tam naozaj výborne. S priateľkou Jarkou som bol na asi najšialenejšom kolotoči aký si viem predstaviť. A navštívili sme asi najväčší jarmok aký som kedy videl. No samé úžasné veci. Stále nechápem, prečo niektorí ľudia tvrdia, že na východe nič nie je.

Splnili sa tvoje predstavy a očakávania o tomto roku?

Očakávania sú jedna vec a realita druhá. S odstupom času si sám uvedomujem, ako jednoducho som si službu koordinátora predstavoval a koľko idealistických predstáv som mal ešte pred necelým rokom. Realita na seba ale nenechala dlho čakať. S niektorými vecami som sa zmieril a niektoré som mal stále snahu zmeniť. Verím, že po roku sa aspoň zopár vecí pohlo vpred.

Príkladom toho ako sa vedia ciele meniť je pre mňa bar v UPeCe. Môj predchodca Jožko mi predstavil svoju, dalo by sa povedať, odvážnu víziu, ktorú začal v predchádzajúcom akademickom roku realizovať. Mne sa (ako ešte pomerne nadšenému pre vec a neznalému pomerov v UPeCe) páčila, a tak som pokračoval v začatom diele. Postupom času som si uvedomil jednu základnú vec: všetko stojí na ľuďoch. Len málo vecí sa podarí človeku zmeniť ak je sám. Pri bare to platí o to viac, keďže si to vyžaduje mať v obsluhe zodpovedných, šikovných a priateľských ľudí. Po niekoľkých mesiacoch sa z vízie, že bar by fungoval niekoľko hodín denne stala skôr nádej, že budeme môcť zabezpečiť aspoň to aby fungoval po nedeľných svätých omšiach a na predmanželských náukách. Aj to je pomerne náročný cieľ vzhľadom na ochotu a čas dnešnej generácie. Tento rok sa nám ho vďaka Bohu darilo napĺňať, aj keď boli aj ťažké chvíle.

Pamätám si na situáciu, keď som na predmanželskej začal poobede sám. Predstavte si ten pocit, keď viete, že na kávu príde cca 50 ľudí a vy ste v bare sám. Nakoniec sa nado mnou prítomní upecéčkari zľutovali a prišli mi pomôcť. O bare by sa toho dalo ešte veľa porozprávať, no bolo by fajn to nejak zhrnúť: myslím si, že v Mlynskej doline chýba miesto, kde by sa dalo ísť na dobrú kávu a posedieť s priateľmi. Teda také miesto je, ale ak má študent dať za kávu 2 a viac eur, asi si to rýchlo rozmyslí. Bar v UPeCe by vedel byť takým miestom, musel by ale zásadne zmeniť koncept, ktorým funguje. Už by z neho nemohlo byť miesto, kde si človek len tak príde a spraví si sám kávu, alebo niečo navarí. V podstate by sa z neho stala študentská kaviareň. Miesto v mieste.

Možno niektorí budú namietať, že sa to by už nebolo UPeCe a podobne. Ja si to nemyslím. Bolo by hlúpe stáť na jednom mieste a nikam sa nehýbať. Netvrdím, že toto je tá najsprávnejšia vízia. Myslím si však, že takáto zmena by priniesla oveľa viac návštevníkov, ktorý by zároveň mohli spoznať život v UPeCe, aj keď by tam predtým možno vôbec nevkročili. Nech už sa to vyvinie akokoľvek, teším sa, že sa cez leto našiel niekto, kto by bar rád potiahol ďalej. Budem mu držať palce, aby jeho fungovanie zlepšil a nemal toľko problémov so zabezpečením jeho chodu ako som mal ja a kolegovia koordinátori.

Čo považuješ za najťažšiu časť svojej služby?

Pre mňa to boli jednoznačne služby na recepcii. Niekedy som naozaj nemal silu na to, aby som tam obslúžil to kvantum ľudí a na každého sa usmieval. Uvedomujem si, že v tomto som často zlyhával. Bol som na ľudí možno nepríjemný, možno sa cítili, že ich nepočúvam. Ja som ich síce počúval (aj keď to tak často nevyzeralo), no chcelo by to asi ešte ďalší rok, aby som sa naučil im plne venovať.

Čo ti v UPeCe robilo najväčšiu radosť a čo ti bude najviac chýbať?

Veľkú radosť mi robilo, keď si na mňa niekto spomenul – spýtal sa ma či nejdem na obed, doniesol mi kávičku alebo ma niečím ponúkol. Veľmi ma potešilo aj keď sa našli ľudia, ktorí urobili veci len preto že videli, že ich treba spraviť a nikto im to nemusel hovoriť ako napríklad utrieť veci v bare, vymeniť uteráky na toaletách a pod. Toto sú veci, ktoré som si aj s ostatnými koošmi veľmi vážil. Napadá mi ešte jedna vec, ktorá mi robila veľkú radosť. Raz na sv. omši, keď som išiel hore schodíkmi ku zboru rozdávať sv. prijímanie som sa tváril tak neutrálne, ba priam vážne. V tej chvíli som si ale uvedomil, že ja tým ľuďom dávam neuveriteľne vzácnu vec. A nemal by som sa tváriť tak kyslo. Mal by som sa usmievať mal by som byť šťastný, že im prinášam Krista. A tak som sa teda snažil na každého usmiať. Zdalo sa mi, že mnohí mi ten úsmev opätovali, Keď sa mi stalo, že som sa náhodou nie úplne s hostiou trafil, povedal som tým ľuďom prepáč. Vidieť ich úsmev bolo úplne úžasné. Viem, že pre mnohých to možno bolo prekvapujúce, no mne to prišlo úplne normálne. Jednoducho som sa len snažil správať ako úplne jednoduchý človek.

Budeme ťa v UPeCe ešte stretávať? Čo plánuješ ďalej?

Rád by som sa venoval po roku trochu intenzívnejšie škole. Počas minulého roku som si na ňu našiel naozaj len nutné množstvo času. A keďže tento rok je pre mňa posledný bolo by to naozaj vhodné. Určite sa plánujem aj ďalej venovať práci, ktorá ma veľmi baví. A či ma uvidíte niekedy v UPeCe? „Univerzálne prokrastinačné centrum“ ako sme ho sem tam volali, mi robilo výplň času celý jeden rok. Tak ľahko sa asi nebude dať opustiť. Verím že sa tam niekedy objavím. Či už ako zvukár na omši, alebo len typický návštevník na kávičke.

Každý deň si bol v kontakte s mladými ľuďmi a určite ti to veľa dalo. Mohol by si nám priblížiť čo dokáže takáto služba človeka naučiť?

Pamätám si, keď nemenované dievčatá prišli s teóriou, že dievčatá by sa na koordinátorsku službu hodili viac. Určite by to malo veľa výhod. Lepší multitasking, väčší poriadok na recepcii, viac chlapcov na upratkách a pod. My chlapci sme sa museli ten multitasking ako tak naučiť, aj keď nám to nebolo dané ako charakteristická črta nášho pohlavia. Mňa osobne táto služba naučila mnohé. Z negatívnych vecí: nezdravo papať, resp. chodiť o polnoci na mekáč, mať ešte viac nepravidelnejší spánok, málo sa hýbať, ale samozrejme to malo aj pozitíva. Naučila ma trpezlivosti, schopnosti zaprieť sa a kráčať ďalej, naučiť sa viac pracovať ako tím, veľa počúvať názory druhých, a verím, že koniec koncov aj väčšej pokore.

Čo chceš odkázať 20. generácii?

Milí kooši jubilejnej 20. generácie! Za jednu z najdôležitejších vecí považujem správne si usporiadať priority. Či už v osobnom živote alebo v UPeCe. Za ten rok v službe som si uvedomil, že treba budovať hlavne vzťahy s mladými ľuďmi, ktorí doň prichádzajú. Taktiež nie je dobré hneď sa pustiť do nejakej radikálnej zmeny. Treba si nechať čas, prípadne sa poradiť s viacerými ľuďmi, ktorí poznajú UPeCe viac, resp. dlhšiu dobu, o plánovaných zmenách. Jeden vedúci tímu raz povedal: „Ak chceš niečo v UPeCe zmeniť, nemôžeš byť koordinátor.“ Je to do veľkej miery pravda. Jednak na to nemáš čas a druhá vec je, že za ten rok sa skôr dostaneš do obrazu ako všetky tie veci fungujú. Preto skôr urobte support pre prípadné zmeny, ktoré by chceli urobiť vedúci tímov. Sú to pre vás kľúčoví ľudia. Vážte si ochotu ľudí, lebo tá je dnes ozaj vzácna, ale zároveň od nich vyžadujte zodpovednosť. Nebojte sa byť protiváhou otcovi Stanovi a snažte sa ho upriamiť na ciele, ktoré vnímate ako tie najdôležitejšie. Asi posledná vec: Nezabúdajte na oddych, relax, koníčky. Viem, že času bude málo, ale treba si ho nájsť.

Svieže bonusové otázky:

Popíš piatimi slovami začínajúcimi na prvé písmeno tvojho krstného mena tvoj rok v UPeCe.

M nie je moc šťastné písmenko…

Maximálne magicko mimoriadne mnohotvárne multikulturálny.

Keby si šiel na casting do Superstar, akú pesničku by si spieval a prečo?

Na casting do Superstar by som určite nešiel. Síce mám absolvovaný spev na Základnej umeleckej škole, no nemyslím si, že som nejaký dobrý spevák. Rád by som aj povedal nejakú pesničku, ale absolútne netuším akú. Mám rád dobrú hudbu a kopu piesní, ale nemám nejakú špeciálne obľúbenú.
(Martin, veď a čo tá tvoja obľúbená poľská? pozn. red.)

Keby si bol hudobným nástrojom, čím by si bol? Vysvetli.

Asi bicie. Tieto nástroje ma už nejaký ten čas fascinujú a stále si hovorím, že keď budem veľký, nejaké si kúpim a naučím sa na ne hrať.

Buď – alebo: