Nedeľné evanjelium (5.2.2017):

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.

Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.

Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,13-16)

Čo znamená byť soľou zeme a aká úloha pre mňa z toho vyplýva?

V staroveku zohrávala soľ pomerne významnú úlohu. Bola vzácna, takže sa používala aj ako platidlo (angl. „salary“, plat, pochádza od „soli“). Soľ slúžila – ako i dnes – na ochucovanie jedál, bola však aj dobrým prostriedkom konzervácie, no i znamením trvácnosti uzavretej zmluvy (v Písme sa nachádzajú zmienky o zmluve potvrdenej soľou). Uvedené významy odkrývajú do určitej miery posolstvo obrazu, ktorý Ježiš používa vzhľadom na učeníkov: „mať svoju chuť“ na mieste, kde žijú spôsobom života verného, „uchovávajúceho“ Ježišovo slovo a jeho novú zmluvu uskutočnenú na kríži. Ježišovo prirovnanie môže však odkazovať  aj jednoducho na tú skutočnosť, že spočiatku bolo učeníkov málo, „ako soli“. No a „byť soľou“ teda značí uvedomovať si poslanie a žiť ho „citeľne“, hoci „v menšine“.

Čo znamená, keď stratím chuť ako soľ?

Z chemického hľadiska soľ samozrejme „chuť“ stratiť nemôže. Môžu sa však do nej dostať rôzne nečistoty, ktoré ovplyvnia jej schopnosť ochucovať. To hrozí Ježišovmu učeníkovi, ktorý sa nechá „zahltiť“ všetkým tým, čo nie je evanjeliom. No slovo, ktoré označuje „stratu chuti“, má ešte aj iný význam: stať sa nerozumným. A tu zaznieva echo na „nerozumného muža“, ktorý si postavil dom na piesku a prvý príval vody ho zničil. Takou „soľou bez rozumu“ sa stáva Ježišov učeník, ktorý prestáva byť verný štýlu blahoslavenstiev.

Čo znamená byť svetlom sveta?

Evanjelista v úryvku, ktorý sa čítal pred dvoma týždňami, uviedol na začiatku Ježišovej činnosti citát z proroka Izaiáša, ktorý hovoril o svetla ožarujúcom temnoty. Svetlom je Ježiš. Veľmi pekne to zaznieva na veľkonočnú vigíliu, v úvodnom obrade svetla, kde sa do tmy chrámu prináša zažatá veľkonočná svieca, symbol vzkrieseného Pána, so slovami „Kristus – svetlo sveta“. Byť „svetlom sveta“ potom neznamená nič iné, než mať v sebe Krista, prinášať ho všade, kam idem.

Byť postavený na návrší – nie je to v protiklade so skromnosťou, ktorú Ježiš hlása (aby tvoja ľavá ruka nevedela, čo robí pravá)?

Zaiste, nie je to v protiklade, ak si uvedomujem, že to svetlo nie je „moje“, ale „Kristovo“. Neprinášam a nevystavujem na obdiv seba, ale Božiu moc. Zaznieva to pomerne zreteľne: „…nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca“. Cieľom je oslava Boha, nie oslava seba. Na druhej strane byť „na návrší“ a neukrývať sa má byť štýlom Ježišovho učeníka, ktorý žije transparentne, nemá čo skrývať.

Dá sa konať tak, aby moje skutky poukazovali na Otca, keď ho ľudia nepoznajú?

To je otázka, ktorá do istej miery presahuje samotný rámec evanjelia, no v krátkosti by sa dalo povedať asi toľko: Dá sa žiť tak, aby sa ľudia pýtali. Určite mnohí z tých, uprostred ktorých žili prví kresťania, nepoznali Boha. Ale práve štýl života kresťanov podľa evanjelia mohol v neveriacich vzbudiť otázku: Prečo ty nežiješ len pre seba? Prečo si dokážeš uchovať nádej aj uprostred ťažkostí?… Teda skutky svedčili o nebeskom Otcovi, ktorého mohli neskôr aj slovom zvestovať tí, čo vydávali svetlo svojimi postojmi.

Nedeľné evanjelium (12.2.2017):

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Hovorím vám: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.

Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.

Počuli ste, že bolo povedané: ‚Nescudzoložíš!‘ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: ‚Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte. Ale vaša reč nech je ‚áno áno‘, ‚nie nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5, 20-22a)

Ak máš k nedeľnému evanjeliu nejaké otázky, na ktoré by si rád dostal odpovede, napíš nám ich do komentára pod článok :-)