Aj tentokrát máme pre teba odpovede na otázky k nedeľnému evanjeliu. Odpovedal na ne páter Marek Vaňuš, verbista, ktorý absolvoval v Ríme licenciátne biblické štúdium a v roku 2014 získal doktorandský titul.

Na konci nájdeš aj evanjelium, ktoré budeš na sv. omši počuť 26. februára. Zaujíma ťa niečo? Neboj sa napísať svoje otázky do komentárov pod článkom!

Nedeľné evanjelium (28.5.2017):

Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.

Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.

Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal.

Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený.

Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“ (Jn 17, 1-11a)

Čo myslel Ježiš slovami: „…ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život“? Hlavne tá prvá časť, že dostal „moc nad každým telom“…

Nuž, ak „moc“ berieme v zmysle „ovládania vo svoj prospech“ (ako to dnes, žiaľ, prevláda), potom to je naozaj ťažké pochopiť… Evanjelium však „moc“ vo vzťahu k Ježišovi chápe ináč. Po prvý raz sa v Evanjeliu podľa Jána spomína v „prológu“, v úvodnej hymnickej časti, ktorá načrtáva jeho poslanie. „…tým, ktorí ho [Slovo/Syna] prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12). Ide o „obohacujúcu moc“, moc, ktorá neberie, ale dáva. Dáva „večný život“, ktorý má v sebe. Tento výraz označuje plné spoločenstvo s nebeským Otcom, pre ktoré bol človek stvorený od počiatku, ale hriechom ho stratil. Syn má moc obdarovať týmto darom života každého, „každé telo“, čiže každú ľudskú bytosť, ktorá ho prijíma. To je v skratke zmysel uvedených slov.

Ježiš vraví: „…dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať.“ Dielo bolo teda dokončené ešte pred smrťou a zmŕtvychvstaním?

Technicky vzaté, v gréčtina tam používa particípium, teda čas uskutočnenia zostáva otvorený. Ježiš „privádza k naplneniu“ [vhodnejší preklad onoho „dokončil“] dielo, ktoré mu zveril Otec: totiž ukázať človeku, kým je naozaj Boh. Že nie je „policajtom“ či „strašiakom“, akého si ho človek neraz predstavoval vo svojom strachu, ale Bohom, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí“ (Jn 3,16). Úlohou, ktorú Ježiš naplnil, bolo zjaviť Božiu lásku k človeku. Zjavil ju svojimi slovami i postojmi – a zavŕši obetou na kríži. Keďže však ide o slová, ktoré zaznievajú ako „záverečný testament“ v evanjeliu, Ježiš v nich anticipuje určitým spôsobom zavŕšenie, ktoré sa uskutoční na kríži.

Prečo vraví: „Za nich prosím. Neprosím za svet…“? Veď ešte pred tým povedal: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta“ – teda oni sú zo sveta a zároveň neprosí za svet? Je to trocha mätúce.

Môže to byť mätúce, ak pod výrazom „svet“ rozumieme iba jednu skutočnosť. V Evanjeliu podľa Jána má však niekoľko významov. Svet ako „priestor ľudí“ označuje pôvod každého Ježišovho učeníka. Učeník nie je „z neba“, je „zo sveta“. Tento „svet“ Boh miluje (porov. Jn 3,16). Ak ale potom Ježiš hovorí, že neprosí „za svet“, tak za tým výrazom je potrebné chápať svet ako „priestor klamstva“ a zla, ktoré ovládlo človeka po tom, ako si zvolil cestu hriechu. Tento svet on premáha (porov. Jn 16,33) – a teda nemôže zať prosiť. Naopak, svet v tomto zmysle skončí, bude „odstránený“ ako malígny nádor, aby mohol byť pacient zachránený.

Celá táto Jánova pasáž pôsobí veľmi nejasne až mätúco. Čo je odkaz tejto state pre nás, čo nám ňou chcel Ježiš povedať?

Niektoré úryvky môžu pôsobiť nejasne, ak ich nevnímame v ich kontexte. Tieto Ježišove slová majú formu modlitby za učeníkov na záver Poslednej večere, teda bezprostredne pred tým ako bude zajatý, odsúdený a ukrižovaný. Kondenzujú v sebe Ježišovu reflexiu nad tým, čo uskutočnil, a súčasne zanechávajú ako pripomienku jeho prosbu za učeníkov, ktorí po jeho viditeľnom odchode zo sveta budú musieť zápasiť s nepriateľstvom a prenasledovaním. Ježiš skrze modlitbu učeníkov povzbudzuje pokračovať v jeho poslaní a zveruje ich – tak ako to sám robil – do Otcovej prozreteľnej lásky. V tomto duchu ich potrebujeme chápať: ako modlitbu, ktorá má byť pre učeníkov posilou a súčasne inšpiráciou nevzdávať to ani v ťažkostiach.

Evanjelium na ďalšiu nedeľu (4.6.2017):

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 19-23)