Prijímaj, rozdávaj, miluj…

Náš život je sled okamihov, ktoré z nás formujú ľudí. Meníme sa, dospievame, rastieme, padáme, vstávame, nabádame, váhame,…
Občas sami pochybujeme o tom, či miesto, na ktorom sa nachádzame, je to správne. Či to, čo robíme, má zmysel. Či sme so sebou spokojní a či vôbec sme šťastní.
Možno sa niekedy stačí len hlbšie zamyslieť a popremýšľať nad všetkým, čo máme. Vari je to málo?

Pred časom, sediac na lavičke na stanici, som zahliadla starší manželský pár, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad silou lásky. Staršia žena na tom bola zdravotne omnoho horšie, pomaly prisúvala jednu nohu k druhej, krok po kroku sa ku mne približovala. Muž ju elegantne pridržiaval a jeho pohľad na ňu poháňal jej chabú chôdzu. Keď už skutočne nevládala, zastavila si, muž jej stlačil jemnú, vráskavú ruku.
Po chvíľke opäť vykročili vpred a blížili sa už k lavičke, na ktorej som sedela. Na tvárach mali taký milý úsmev, aký som už dávno nikomu nevidela. Ich tvár sama bola úsmev.

Boli radostní. Hneď len čo prišli k lavičke, s veľkým výdychom si sadli. Muž sa na mňa pozrel a nahlas sa usmial. Láskavo sa spýtal, či mi neprekáža, že si prisadli. Naopak, bola som potešená, že tak spravili.

Sledovať ich, bola pre mňa už samá radosť. To som im ale nepovedala, nechala som to ukryté v sebe. No zakrátko sa začali rozprávať. Ich rozhovor bol taký láskavý, až je to priam nemožné opísať. Ak by som v tom momente zavrela oči a nevedela, o koho ide, myslela by som si, že sú to dvaja mladí ľudia, ktorí sú čerstvo zamilovaní a sú si všetkým. Najkrajšie na tom je to, že ja som oči mala otvorené a šlo o 54-ročný manželský pár, ktorý bol i po takom dlhom čase zamilovaný a boli si navzájom všetkým. Krásny pohľad nastal po tom, čo si tento muž vybral z vrecka ruženec a začali sa spolu potichu modliť. Teda, ja som ich ale počula a potajme som sa k nim pridala. Mala som v tej chvíli zimomriavky. Dovtedy rušná stanica plná ľudí sa v tej chvíli premenila pre mňa na pokojné miesto.

Nakoľko mi vlak šiel až o necelú hodinu, mala som ešte dostatok času na čítanie knihy. No len čo som si ju vybrala, muž sa ku mne prihovoril s otázkou, čo si myslím o dnešnom svete a mládeži. Úprimne, táto otázka ma prekvapila. Akosi sme sa začali rozprávať o tom, ako veľa hovoríme o dobre, avšak, málo dobra činíme. Ako veľmi si závidíme a ohovárame. Ako radšej žijeme v klamstve, než by sme žili v pravde. Ako si podkopávame nohy, než by sme si podávali pomocné ruky. Toto a ešte omnoho viac. Takmer hodinová debata s mužom, ktorý mal také veľké srdce. Tlačili sa mi slzy, keď sme sa lúčili, nakoľko môj vlak už prichádzal a tento pán mi so slovami: ,,Ďakujem vám, a buďte takáto stále, slečna“, potriasol rokou. Ešte som im obom mávala a usmiala sa na nich.

Jedno silné stretnutie a požehnaný čas.
Náš život je nevyspytateľný. Nikdy nevieme, s čím príde, čo nové nám ponúkne, čím nás prekvapí. Možno sa častokrát nachádzame v situácii, ktorá nás samých brzdí a bráni nám v kráčaní vpred. Možno niekedy mimoriadne uháňame za tým, čo ešte nemáme a túžime po tom, tak trochu prehnane. Ale čo je podstatné, prijímať to, čo máme tu a teraz. Všímať si vôkol seba, to všetko, čo nám dnešný deň ponúka.

Príbeh týchto dvoch výnimočných ľudí by som pokojne mohla premietnuť na náš život. Hoc je strastiplný a častokrát plný prekážok, tak ako aj ich cesta k lavičke, spoločne, len keď kráčame ruka v ruke, pomáhajúc si, s láskou, to dokážeme. I keď niekedy už naozaj nevládzeme ďalej, zastavme, a prijmime pomoc od ľudí, ktorí sú tu pre nás. A keď sa zdá všetko márne, precíťme danú chvíľu, naplno. Ono to ozaj všetko má svoj zmysel, ktorý často nedokážeme pochopiť. Ale Ten hore nie je nadarmo najlepším režisérom. Všetko má pripravené a naplánované, len my sme tými, ktorí sa tak často bojíme veriť mu.

A keď budeme mať strach, pochybnosti, alebo čokoľvek iné, vyberme “z vrecka“ ruženec a pomodlime sa. Potichu, nahlas, na tom nezáleží. Na čom záleží, nech je to úprimné a od srdca. A možno sa k vám niekto i pripojí…

„Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce. Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará.“
(Žalm 37,4-5)

—

Zuzana Wagnerová