Pre posúdenie toho, či je referendum úspešné, alebo nie, existujú tri dôležité hranice účasti – 50, 30 a 10 percent. Ambíciou malo byť 50 percent – to by bola skutočná výhra. 30 percent oprávnených voličov (asi 1,3 milióna hlasov) je masa, s ktorou sa s prehľadom vyhrávajú voľby. Účasť nad 30 percent by bola politická výhra, s ktorou by sa dali politicky dobre ovplyvňovať veci. Účasť pod 30 percent znamená oslabenie až negovanie tohto potenciálu. 10 percent je zhruba množstvo ľudí, ktorí podpísali petíciu. Ak by k urnám prišlo menej ako 10 percent voličov, šlo by o čisté fiasko. Referendum s účasťou okolo 20 percent teda podľa mňa nie je výhra, ani úplné fiasko. Treba si však priznať, že je to prehra. Aká veľká, to sa zatiaľ asi nedá povedať a bude to závisieť aj od ďalšieho diania, ktoré bude nasledovať.

Súhlasím však, že sa dajú nájsť aj pozitívne momenty. Niektoré sú dokonca celkom významné – ústavný súd nenašiel v našej ústave žiadne nové právo na rovnako-pohlavné zväzky. Vytvorila sa sieť dobrovoľníkov, ktorí dokážu odviesť ohromný kus práce. Napriek celkovému neúspechu, je tu 20 percent aktívnych občanov (voličov), čo je stále dosť veľký koláč, o ktorý môžu mať záujem viaceré strany.

Žiaľ, je tu aj veľa negatívnych zistení a sklamaní. Pre mňa osobne sú asi najväčším sklamaním médiá a ich kartel vo veci manipulatívneho informovania a diskriminovania Aliancie za rodinu. (Myslím, že v prípade RTVS by boli namieste personálne zmeny.) Ďalším problémom je, že sa (až na pár drobných výnimiek) nepodarilo viesť faktickú diskusiu. Kritika tu síce patrí obom stranám, no viac odporcom referenda. Irónia, posmievanie sa a nadávanie druhej strane prekročili hranicu, za ktorou sa už dá ťažko normálne diskutovať. Smutným zistením je aj to, že najväčšia časť spoločnosti, napriek súhlasu s referendovými otázkami, nebola ochotná spraviť ani toľko, aby sa v sobotu prešli do volebnej miestnosti.

Referendum sme síce prehrali, ale môžeme (a mali by sme) sa z neho poučiť do budúcnosti. Čo by sme si mohli z referenda odniesť?

Tlačiť alebo priťahovať?

Referendum je na Slovensku nastavené tak, že si pre svoju platnosť vyžaduje naozaj veľkú silu. Mysleli sme si, že takúto silu máme, a že dokážeme túto spoločnosť niekam potlačiť. Že napneme svaly a dáme to. Ukázalo sa, že až také veľké svaly nemáme. Poučenie, ktoré by sme si mali z tejto skúsenosti vziať je, že ak budeme chcieť niečo presadiť, budeme k tomu musieť ľudí pritiahnuť. Inšpirovať ich, nadchnúť pre niečo, zapáliť. Mali by sme sa prestať správať ako mocná väčšina, ale skôr ako konštruktívna menšina. Menej sa spoliehať na silu a viac popracovať na príťažlivosti. Ľudia nemajú radi, ak ich do niečoho tlačia, no radi sa nechajú pritiahnuť krásou, dobrom a pravdou. Bude sa treba naučiť, ako tieto hodnoty čo najvernejšie ukázať tak, aby za nimi ľudia sami išli.

Strašiť alebo vysvetľovať?

Všimol som si, že v komunikácii pred referendom sa často opakoval jeden motív – musíme mať referendum, lebo sa zo západu na nás valí hrozná skaza. Toto chceme pre naše deti?! Súhlasím, že mnohé ohrozenia existujú a že treba o nich informovať. Obzvlášť rodičia by mali vedieť, čo ich deťom chcú v škole vtláčať do hláv. No strašenie by nemalo byť hlavným motívom. Oveľa dôležitejšie je podľa mňa vysvetľovať a ukazovať ideál, a to hlavne z dvoch dôvodov. Po prvé, strašenie je možno efektívny prístup, ale skôr z krátkodobého hľadiska. Vysvetľovanie a ukazovanie ideálu mi príde ako dlhodobejšia investícia. Po druhé, mnohí ľudia sú zmätení a nevedia už, čo je ideál. Takým strašenie veľa nepovie, ale veľmi im pomôže, keď im niekto ideál priblíži. Ukazovať ideál je ťažšie ako strašiť. Bude sa treba naučiť, ako na to.

Aké argumenty používať?

Myšlienky sa dajú povedať viacerými spôsobmi. Od zvoleného spôsobu môže závisieť, či to ľudia pochopia, alebo nie, alebo dokonca, či sa nad vecou vôbec budú ochotní zamyslieť. Mnohí ľudia sú neveriaci, alebo z iných dôvodov odmietajú náboženskú rétoriku. Aliancii za rodinu nemožno uprieť snahu o používanie občianskeho slovníka, a z tohto hľadiska veci posunula dobrým smerom. V tejto snahe bude pri občianskych kampaniach potrebné ďalej pokračovať. Nemali by sme sa tiež príliš upínať na niečo len preto, že je to tradičné, alebo konzervatívne. To, že je niečo tradičné, nemá pre mnohých ľudí výpovednú hodnotu. Oveľa viac ich osloví, ak im dokážeme zrozumiteľne vysvetliť, prečo je to dobré.

Keďže je referendum neúspešné, môžeme očakávať, že v nastolených témach „nebude pokoj“. Práve naopak. Preto sa treba z referendovej skúsenosti poučiť a ešte lepšie sa pripraviť na ďalšie diskusie.

Patrik Daniška – zakladateľ Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku, www.hfi.sk