Po 9 rokoch odišiel z Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave o. Ján Štefanec a UPeCe tak dostalo nového správcu. Je ním o. Stanislav Krajňák, predtým pôsobiaci v Nitre, ktorého Vám bližšie predstavíme vďaka rozhovoru, ktorého sa, napriek množstva iných povinností, rád zúčastnil.

Ako ste sa dostali k viere? Kto Vás k nej viedol?
Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny. Mám ôsmich súrodencov. Všetci sme boli silno veriaci, vedení k viere, tak mojou mamkou, ako aj ockom.

Aká bola Vaša cesta za kňazským povolaním?
Bola to taká zaujímavá cesta. Nemyslel som si, že budem niekedy raz kňazom. Neviem prečo, ale veľmi sa mi páčili vlaky, tak som si stále myslel, že budem robiť niečo, kde budem často cestovať vlakom.
Ale časom som si povedal, že to skúsim, a tak sa začala moja cesta, keď som vstúpil do seminára. Zapáčilo sa mi tam. Ale  je to dennodenné rozhodovanie. Nie je to tak, že raz som sa rozhodol pre kňazstvo a som tam. Je to niečo, kde sa človek musí každý deň nanovo rozhodnúť.

Boli ste počas štúdia v seminári skutočne rozhodnutý, že chcete svoj život zasvätiť kňazstvu?
Bol to proces, ktorý rástol. Ale prosím Boha stále o silu, aby som bol verný. Tak som sa rozhodol, ale nikdy to nie je o tom, že je to jasné a bodka. Ide o neustály proces.

V ktorých farnostiach ste pôsobili? V ktorej ste začínali?
V roku 1999 som bol vysvätený za kňaza, odišiel som do Ruska, tam som pôsobil tri roky. Potom som odišiel do Írska, kde som bol rok v jednej farnosti. Po roku som šiel do Anglicka, kde som študoval Spiritual Counselling s tým, že sa neskôr vrátim späť do Ruska, ale už ma tam nepustili. Tak som bol neskôr ešte v Ukrajine v Podnesterskej oblasti, tam som pracoval s tým, že po roku sa vrátim na Slovensko. Dva roky som bol prefektom v našom seminári v Bratislave a ďalšie tri roky som bol univerzitným kaplánom tu v Mlynskej doline. Pred šiestimi rokmi som bol menovaný za správcu farnosti Nitra – Kalvária, za rektora misijného domu. Obdobie mi skončilo, uplynul mi čas a tak som prišiel teraz už tu, do UPeCe.

Dá sa povedať, že niektorá z farností vám prirástla k srdcu najviac? Ktorá a prečo?
Tak vždy je to asi tá posledná farnosť, v ktorej som pôsobil. Tak momentálne je to farnosť Nitra – Kalvária, z ktorej som sa vrátil len pred pár týždňami. Kde sa mi ale tiež veľmi páčilo, bolo na Ukrajine. Bolo tam skutočne krásne. Tá jednoduchosť a úprimnosť ľudí. Bolo tam veľmi veľa práce, ľudia si nádherne sami stavali kostoly. V Rusku to bolo omnoho náročnejšie. Spomínam si, že môj okruh, ktorý som v nedeľu prešiel mal až 630 km. V jednom meste som mal svätú omšu ráno, v druhom na obed a v treťom večer.

Do zahraničia Vás vyslali alebo to bola Vaša túžba?
Som rehoľníkom Spoločnosti Božieho slova. Automaticky máme už v pravidlách v reholi, že musíme byť ochotní opustiť svoju rodnú krajinu a kultúru a odísť do inej krajiny. Mojím misijným určením bola Bolívia, Chile a Rusko. Tieto určenia som si písal v roku 1997. Potom mi dali z generalátu z Ríma Rusko.

Aké boli ohlasy Vášho okolia, Vašich blízkych, keď sa dozvedeli, že ste sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu?
Bol som milo prekvapený. Otec to prijal veľmi dobre. Podal mi ruku a povedal mi:
,,Stanko, keď si sa takto rozhodol, len nám nerob prosím hanbu.“ Mamka si myslela, že si to ešte určite rozmyslím. Brala to ešte s takou rezervou. Ale v konečnom dôsledku to prijala naozaj pozitívne, takže to bolo milé.

Určite ste sa neraz ocitli v ťažkých situáciách, keď ste prežívali osobnú krízu. Kto/čo vám v týchto časoch najviac pomáhalo a držalo Vás nad vodou?
Určite mi pomohla aj moja povaha, ktorú som zdedil po dedovi. Dokázal som sa  s humorom povzniesť nad veci. Dosť mi pomáhali aj hory. Rád do nich chodím, načerpať silu, veľmi si tam dokážem oddýchnuť. Ale samozrejme, aj viera, ktorú sme mali od rodičov. Keď sa človek pomodlí, odovzdá to Bohu a povie: ,,Pane Bože, ja neviem, čo bude, ale verím, že máš so mnou nejaký ten plán.“ Tak sa stále všetko snažím odovzdať Bohu, do Jeho rúk.

Od koho vzišla ponuka, aby ste sa stali správcom UPeCe?
Nešlo o ponuku. Prirodzene, bolo to tým, že už ako študent som tu pracoval. Mával som s mladými rôzne stretká. Vždy som mal rád mladých a stále aj mám. Už v roku 1997, keď sa zakladalo UPeCe, som tu často bol, nakoľko sme sa s mladými stretávali už od roku 1994. Potom som odišiel, ale stále som sa sem rád vracal.
Bolo tu niekoľko kandidátov. Vyvinulo sa to tak akosi prirodzene. Dôležité bolo poznať, kto sa správcom môže stať, komu končila funkcia. Tak ma oslovili, či by som neprijal ponuku stať sa správcom centra, nakoľko som to tu už poznal. Úprimne, veľmi ochotne a rád som to prijal. Som ozaj vďačný, že tu môžem byť.

Mali ste pri ponúknutí tejto veľkej výzvy stať sa správcom centra aj nejaké pochybnosti?
Hneď som na túto výzvu avizoval a mám pred tým samozrejme rešpekt, ale nie strach.

Aké boli Vaše prvotné pocity po príchode do UPeCe? Radosť, strach či nadšenie?
Radosť, také nadšenie, ale ako som už spomínal, aj taký rešpekt, pred tým všetkým. Skutočne, už od začiatku sa tu cítim ako doma.

Takže kedy ste sa dostali prvýkrát do kontaktu s UPeCe?
Prvýkrát v roku 1997, keď sa to tu postavilo. My sme tu už chodili do Unicu, mali sme tam sväté omše. Najskôr sme pred svätou omšou pozametali všetky striekačky, ktoré tu po zábave boli, nakoľko sa tu drogovalo. To bol podnet na to, aby sa otvorilo UPeCe, aby existovala alternatíva vzhľadom k tomu, čo sa tu dialo. Bola to jedna veľká katastrofa.

Čo pre Vás osobne predstavuje UPeCe?
Úžasný potenciál do budúcna, ale určite aj pre mňa osobne, povzbudenie vo viere. To, čo sa tu začalo diať, má zmysel. Je to nádherný vklad do budúcna.

Je vo Vašom živote niekto/niečo, koho/čoho by ste sa nedokázali vzdať?
Určite viery. A čo sa týka iných veci, tak ktovie, možno až keď by mi to vzali, by som zistil, že mi to chýba (smiech).  Ale de facto, Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Nech je pozdravené a oslávené meno Pánovo!

Máte vo svojom živote ešte nejaký nenaplnený sen či túžbu?
Už to beriem tak športovo a s humorom, ale rád by som šiel na Himaláje, na nejaký ten kopec, na osemtisícovku.

Čo si myslíte, že by malo byť pre nás mladých odrazovým mostíkom v správnom budovaní hodnôt?
Mať bod, na ktorý sa môže mladý človek oprieť, pre mňa osobne, je týmto bodom viera. Veľmi vám prajem, aby ste tento bod našli, pretože je tu veľké nebezpečenstvo relativizmu, kde sa dá všetko zrelativizovať, znehodnotiť, dať do pochybností a to je tá tragédia. V mene slobody a demokracie rozhodnúť sa, sa človek nemá o čo oprieť, preto tápe, hľadá. Ale je tu viera, od ktorej sa človek môže odraziť a ísť ďalej.

Ako by ste opísali seba ako človeka jednou vetou?
Som človek, ktorý je otvorený pre nové výzvy, ale žijem z minulosti s nádejou do budúcna.

Máte nejaké krédo, ktoré zohráva vo Vašom živote významnú rolu?
V horách nachádzam toho, ktorého nosím vo svojom srdci.

Musím sa Vám priznať, že z Vás srší čosi veľmi pozitívne. Človek Vás stále vidí usmiateho, veselého, plného energie a životného elánu. Považujete sa za človeka vtipného a zábavného?
Určite áno, mám rád humor, ale nemýľme si to s iróniou a sarkazmom, to nie. Ale na druhej strane som dosť aj ostrý, na čo si snažím dávať stále pozor. Som za každú srandu, ale všetko odtiaľ – potiaľ.

Chcete sa s nami mladými ešte na záver podeliť s nejakou myšlienkou?
Život je krásny. Je plný lásky, radosti, pokoja, avšak, ten vrchol lásky je na kríži.

Otcovi Stankovi veľmi pekne ďakujem za rozhovor a v mene nás všetkých mu prajem veľa Božej sily a požehnania, aby dokázal čeliť všetkým výzvam a novým nápadom.
—
Pripravila: Zuzana Wagnerová
Fotograf: Koba Tuniev