Otec Ján Burda, SJ, gréckokatolícky kňaz, srdcom východniar, slúžiaci v UPeCe od septembra 2015, svoju službu iným vníma ako radosť. Prezradil nám tiež to, čo považuje za najväčší problém našej generácie a v čom sa mu zmenil život po príchode do UPeCe. Toto a ešte omnoho viac sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Odkiaľ pochádzate?

Pochádzam z dedinky Ruská Kajňa v okrese Humenné.

Máte súrodencov?

Mám šiestich súrodencov – troch starších a troch mladších, troch bratov a tri sestry.

K čomu ste od mala inklinovali?

Ku všetkému (úsmev). Bavilo ma takmer všetko – ako asi každé dieťa. Teda okrem športov, kde sa vyžadovala fyzická sila. V tom som nevynikal.

Bola viera už od detstva pre Vás samozrejmou súčasťou života alebo ste prešli premenou viery až neskôr?

Spočiatku, keď som bol dieťaťom, bola pre mňa taká neuvedomelá. Rodičia a babka nás brávali do chrámu a viera tak bola prirodzenou súčasťou nášho života. Neskôr, v čase puberty, som prechádzal tak trochu krízou, asi ako každý. Taká obnova a uvedomelejšia viera prišla na konci strednej školy a v prvých rokoch dospelosti. U nás v dedine počas socializmu nebol zvyk, aby chlapci miništrovali. Kňazovi prisluhovali dospelí muži – kurátori. Tak sa stalo, že prvýkrát som miništroval v Košiciach na svoje dvadsiate narodeniny.

Mali ste vo svojom detstve nejaký vzor? Niekoho, kto Vás možno inšpiroval?

Konkrétneho človeka asi nie. Nepamätám si to. Ale viem, že mi v chráme voňalo kadidlo. Tá vôňa, celková atmosféra a ten iný priestor, ikonostas, tiež spevy, sviečky, to všetko malo akúsi príťažlivú silu. Ale spomínam si, že mi aj bývavalo zle, keď bol vo vnútri vydýchaný vzduch. Ľudovo sa tomu hovorilo, že mal som slabší žalúdok.

Čo Vám najviac pomáhalo a pomáha rásť na ceste viery?

V prvom rade je to asi ticho a osobná modlitba, potom liturgia, taktiež čítanie a poznávanie Svätého písma, teda Krista, o ktorom Písmo hovorí. Ale aj listy apoštolov, lebo z nich sa dozvedám, ako vieru do reálneho života pretavovali prví kresťania.

V gréckokatolíckej cirkvi sa na rozdiel od rímskokatolíckej môžu muži pred samotným vysvätením za diakona oženiť. Nepripadalo i vo Vašom prípade do úvahy takéto rozhodnutie?

Čoby nepripadalo? Bolo priam túžené (smiech), len ten vzťah akosi nevyšiel a potom dlho dlho nič. Až neskôr prišiel prekvapivý objav, že moje miesto je v zasvätenom živote. Ale dlho som rozlišoval, či som naozaj volaný do takého stavu, keďže pre nás gréckokatolíkov je prirodzené, že sa chlapec pred vysviackou ožení. Zasvätení, rehoľní alebo celibátni kňazi sú skôr výnimkou.

Hovorí sa, že gréckokatolícke obrady sú dlhšie. Mohli by ste nám priblížiť v akej súvislosti a prečo?

Liturgia západného obradu prešla na druhom vatikánskom koncile reformou a mnohé veci sa zjednodušili či skrátili. Východné liturgie zostali tak, ako sa pôvodne vyvinuli od prvých storočí, takže sú kontemplatívnejšie, je v nich viac textov, žalmy sa nevynechávajú ani neskracujú. V eucharistickej liturgii sa okrem tichých kňazských modlitieb všetko spieva. V tomto zmysle je teda naša liturgia dlhšia. Ak ale človek príde do chrámu a chce sa modliť, mal by prestať vnímať kategóriu času. Liturgia je „nebo na zemi“ a v nebi času niet. Porovnávať, čo je dlhšie a čo kratšie, zaváňa nepochopením o čo vo vzťahu k Bohu ide. My máme dať Bohu všetok svoj čas, celé svoje srdce. V práci vo svete máme byť usilovní ako Marta, ale v modlitbe pozorní ako Mária, odložiac nabok všetky svetské starosti.

V roku 1999 ste vstúpili do Spoločnosti Ježišovej. Ako by ste opísali život v tomto rehoľnom ráde?

Asi ako – vzhľadom na to, že sme rehoľníci – život veľmi slobodný, ale s množstvom osobnej zodpovednosti. Náš zakladateľ, sv. Ignác, to tak nejako chcel. Všetko totiž vychádza z duchovných cvičení, z osobného stretnutia sa a vzťahu s Kristom. My, jezuiti, sme pozvaní pokračovať v diele apoštolov, Jeho najbližších priateľov. Preto máme ísť tam, kam sa iní nechcú alebo nemôžu vydať.

Istotne ste si v ráde našli mnoho priateľov, ľudí, ktorí boli na začiatku Vašou vtedajšou rodinou. Zotrvali niektoré priateľstvá až dodnes?

Samozrejme, so svojimi spolunovicmi mám doteraz iné, takpovediac, nadštandardné vzťahy a je to ozaj pekné. Zvlášť, keď si uvedomíte, že sme tie prvé dva roky boli ako nováčikovia „na jednej lodi“, každý deň a vo všetkom spolu a dnes sme každý v inej komunite a vídame sa málo.

Ako dlho trvá v rehoľnom ráde príprava na kňazstvo?

U nás je noviciát dva roky, tam sa položí základ v modlitbe, rehoľných pravidlách, spiritualite. Pre jezuitský noviciát sú typické 30-dňové duchovné cvičenia a rôzne experimenty, napr. služba v nemocnici. Potom je filozofia, predtým dva, teraz tri roky. Potom sú u nás v ráde zvyčajne dva roky tzv. magisterky. V porovnaní s bohoslovcami je to niečo ako pastoračný ročník. Nasledujú tri alebo štyri roky teológie a až potom je samotná vysviacka.

 Ktoré farnosti ste po vysvätení za kňaza prevzali?

My ako rád nemáme na Slovensku farnosti, naša pastorácia spočíva práve v tých iných veciach, na ktoré bežný kňaz slúžiaci vo farnosti čas nemá. On sa musí venovať tým základným veciam ako sú sv. omše, krsty, pohreby, prípravy na sviatosti. My sa môžeme špecializovať. Ako jezuiti máme v Prešove  a Piešťanoch exercičné domy, kde sa počas celého roka ponúkajú duchovné cvičenia. No a ja ako gréckokatolík som bol po vysviacke poslaný do Trnavy, kde máme rehoľný dom a bola tam čerstvo zriadená gréckokatolícka farnosť, ale nemala kňaza, lebo ho nebolo kde ubytovať. Tak som sa stal v tom čase jediným jezuitom – akoby farárom. A boli to naozaj pekné roky. Potom sme ako farnosť kúpili byt, prišiel nový kňaz a ja som bol poslaný na ďalšie štúdiá do zahraničia. Po návrate som dostal poverenie ísť sem, do UPeCe.

Čo vnímate v kňazskom povolaní za najnáročnejšie?

To asi závisí od konkrétneho kňaza a poslania, ktoré robí. Pokušenia môžu prísť z rozličných strán a aj výsledok môže byť rôzny: od vyhorenia až po opačný extrém v pohodlnosti či namyslenosti, že ja som niekto. Dôležité je udržať si modlitbu, ducha obety, lásku k poslaniu, pokoru a pôst. A neprestať milovať cirkev, i keď niekedy jej predstavitelia, kresťania, nerobia svojim bratom a sestrám dobré meno. Dlhá odpoveď, že? OK, zhrnul by som to asi takto: vo všetkom veriť viac Kristovi ako sebe. To on nás povolal za kňazov.

Naopak, čo Vás najviac teší?

Keď vidím skutočnú vieru u mladých ľudí, ktorá sa prejavuje v skutkoch. Alebo keď ma volajú krstiť či sobášiť; keď ma prosia o možnosť vyspovedať sa. Jednoducho, keď môžem druhým poslúžiť ako kňaz. To je moja radosť.

V UPeCe pôsobíte od septembra 2015. Zmenil sa odvtedy v niečom Váš život?

Kratšie spím (smiech). A hoci sa snažím s vami držať krok, jarosť ducha, život v plnosti UPeCe mi dáva signály, že roky pribúdajú. Som ale spokojný, to čo tu robím, robím rád. Hoci nie vždy to dopadne tak, ako si vysnívam (úsmev).

Dennodenne sa stretávate s mladými a komunikujete s nimi. Čo považujete za najväčší problém našej mladej generácie?

V UPeCe je to asi presýtenosť ponukami na milión dobrých vecí. Potom nemáte čas venovať sa jednej veci poriadne, tak do hĺbky. A celkovo asi, že čas, venovaný tzv. sociálnym sieťam, vás oberá o čas na budovanie reálnych sietí, zážitkov, vzťahov. Potom sú to veci, za ktoré veľmi nemôžete: napr. štúdium na odboroch, ktoré sú v praxi len ťažko využiteľné. Alebo rozvody vašich rodičov. Častokrát až ilúzie o tom, ako funguje napr. trh práce alebo bankový sektor či naša štátna byrokracia. A napokon i to, že nemáme dosť jasných a kvalitných vzorov z našej generácie napríklad v politike. Hm… dosť je toho.

Skúste sa opísať jednou jedinou vetou. Akým ste človekom?

Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale som človekom hriešnym, ktorý potrebuje veľa milosrdenstva pre svoju pýchu a sebectvo.

Podelili by ste sa na záver s nami, mladými, s nejakým posolstvom?

Posolstvom? To je vážna vec (dlhšie zamyslenie).

Asi, ako hovorí apoštol Ján, „skúmajte duchov“. Reflektujte svoje zážitky, skúsenosti i životy tých, ktorí na vás vplývajú v škole, cez médiá… Zamýšľajte sa nad tým, aké hodnoty asi vyznávajú a k čomu smeruje život, ktorý vedú. Či je to cesta do pravej slávy, ktorú hodno nasledovať. A ako kňaz by som ešte dodal: pravidelne sa spovedajte. Spoveď je vynikajúci liek na bolesti mladej duše.

—

rozhovor: Zuzana Wagnerová

fotky: Koba Tuniev a súkromný archív o. Jána Burdu