O čom je? O čo vlastne ide? Je prejaviť ju ťažké? Ľahké? Otázka znie: je náročné byť v dnešnom svete človekom, ktorý pomôže, bez nároku na očakávania? A vôbec, vieme ochotne pomáhať, bez toho, aby sme šomrali, sťažovali sa a chválili?

Zažila som toto leto zaujímavú situáciu. Ako som čakala na zastávke na autobus, už z ďaleka som zbadala postaršiu pani, ktorá sa so svojimi dvomi nákupnými taškami trápila a prichádzala smerom ku mne. Ako som ju chvíľu pozorovala, ako sa trápi a musí každé dva metre zastavovať, lebo nevládze, vybehla som za ňou a usmiala sa na ňu a obe tašky jej vzala. V prvej sekunde bola prekvapená, ale bola natoľko vyčerpaná, že nenamietala a dokonca sa ani neobávala, či nie som náhodou nejaký zlodej. Mám skúsenosť, že ľudia sú často krát v prípade pomoci podozrievaví.

A tak sme spolu asi 5 minút pomalým krokom kráčali a tak trošku si aj debatili. Táto pani sa ma pýtala kadečo, aby reč nestála a v závere zastala, pozrela sa na mňa a vraví mi: ,,Moja, no, čo by si ty teraz odo mňa chcela, hm?“ Pozrela som sa na ňu prekvapene a zároveň zamrzene. Asi som v tej chvíli snáď ani nič nepovedala, pretože slová by boli zbytočné. Mrzelo ma ale, že v dnešnom svete máme mnohokrát predsudky, že pomôcť iným len tak – z lásky, sa už snáď ani nedá. Ľudia si s prejavenou pomocou spájajú akúsi odmenu, zištný cieľ, či majú azda nejaký ten úmysel, ktorý nemá nič s dobrom spoločné.

Ako sme sa od seba oddialili a ja som ešte  počas krátkej chvíle čakaním na autobus premýšľala nad týmto momentom, prišla ku mne a zašepkala mi: „Ďakujem ešte raz. Viete, moja zlatá, ja som sa len zľakla a radšej spýtala, lebo minule ma tak jeden chlapec okradol.“ V tej chvíli som si uvedomila, že si musela všimnúť moje rozhorčenie. Zároveň som sa pozastavila nad tým, že naozaj sa bojíme prijímať pomocnú ruku, pretože máme strach a predsudky. Zarazilo ma to, no tiež  prinútilo sa zamyslieť nad tým, aké naliehavé a dôležité je pomáhať. Nemusíme mať nejaké špeciálne dôvody, pre ktoré pomáhame. Stačí ten hlavný a jediný: šíriť dobro.

A tak si kladiem otázku: Je prejavovať ochotu náročné? Možno nie, možno áno. Stačí len, z akého uhla pohľadu sa na to pozrieme. Každopádne, pomáhať iným je v dnešnom svete plnom materializmu a nedostatku času viac, než žiadúce. Nemusí ísť o pomoc, o ktorej vie celý reálny či sociálny svet. A nemusí o tom vedieť dokonca nikto. Stačí len možno, keď viac otvoríme oči, budeme viac načúvať, vnímať, všímať si okolie a hlavne, mať otvorené srdce. Ono to vážne nie je ťažké, len musíme chcieť. Chcieť byť ochotným.  Hľadieť na ľudí tak, ako na nás hľadí Boh. Dennodenne nám otvára svoju náruč a je ochotný nás kedykoľvek vypočuť. Možno aj toto obdobie adventu môže byť pre nás výzvou: výzvou stať sa ochotným človekom, ktorý bude na blízku ľuďom na miestach, na ktorých sa momentálne nachádza.

________

Zuzana Wagnerová