Kristus na nás na sv. omši čaká, aby nás naplnil mnohými milosťami, ktoré majú našu dušu posilniť, uzdraviť, očistiť a nasýtiť tak, aby bola schopná ďalej kráčať a zvládnuť úlohy, ktoré sú pre ňu na dané obdobie pripravené. My sme však takí plní všetkého možného, čo do našich duší nepatrí, že keď tam chce Kristus vložiť svoje dary a milosti, nemajú sa už ako dostať do nášho preplneného srdca. Ako sa hovorí: „Plný krčah nenaplníš – musíš ho najprv vyliať.“

Zaprataná duša

Vyhadzovanie množstva obrovských balvanov, kameňov, štrku, piesku a zapáchajúcich odpadkov trvá dlho. Dokonca niekedy je nám tak ľúto vzdať sa toho, aj tamtoho, aj tohto tu, že prakticky nič zo srdca nevyhodíme. Márne potom čakáme, že Ježiš s nami na sv. omši urobí zázraky a neprávom všetku vinu zvaľujeme na Ježiša: „Načo vlastne chodím na tú sv. omšu, čo z toho mám? Nič sa vo mne nemení, stále som taký istý, ako predtým. Aj Ježiš je prikrátky na moje neduhy a hriechy, nepodarilo sa mu za tak dlhý čas so mnou niečo urobiť. Príliš dlho čakám, už ma to nebaví. Nebudem už chodiť do kostola, je to zbytočné…“

A takto sa my sami zbavujeme množstva pomoci pre svoj život. Potom, keď svoj život a situácie v ňom nezvládame, a tie nás doženú k nešťastiu, depresii a smútku, v prvom rade začneme vyčítať Bohu, prečo nič nerobil, prečo nás nechránil. Vtedy už akosi zabúdame na to, že Boh nám už dávno predtým ponúkal všetky možné spôsoby ochrany pred zlom, všetky dostupné varianty posilnenia sa a povzbudenia v konaní dobra a my ako slepí sme ich vôbec nevyužívali. Ako veľmi sa prekvapíme, keď nám toto všetko Boh raz ukáže v pravom svetle, keď sa pred ním po smrti postavíme tak veľmi sebaistí vo svojej viere vo vlastnú spravodlivosť a v Božiu nespravodlivosť a nedostatočnosť.

Naša duša sa totiž často podobá znesvätenému jeruzalemskému chrámu. Tak, ako z neho Ježiš vyhnal všetkých kupcov aj s ich tovarom von, tak potrebuje aj z nášho srdca vyhnať všetky tie  myšlienky, predstavy, túžby a hnutia, ktoré tam nepatria, a tak utíšiť ich hrmot, vravu, vreskot a hluk, kvôli ktorému často nedokážeme vo svojich srdciach zachytiť hlas Boha, ktorý k nám dennodenne prehovára. Ježiš sa v našich srdciach často musí cítiť veľmi stiesnene – obklopený haraburdím našich myšlienok a starostí, ktoré mu nedovoľujú v našom srdci vládnuť, pričom do svojho srdca dennodenne vhadzujeme neustále ďalšie a ďalšie starosti a problémy, ktorými Ježiša doslova vyženieme zo svojho srdca ani si to neuvedomujúc. Tak naša duša prestáva byť chrámom Boha a stáva sa krok za krokom chrámom našich malých bôžikov, ktorým neustále venujeme svoju pozornosť. Sú to hlavne myšlienky na naše záležitosti, ktoré sme opustili, aby sme mohli ísť na sv. omšu, starosti o školu, o kariéru, rôzne pracovné problémy, ktoré musíme riešiť a zostávajú nám stále v hlave, ale aj problémy v našich vzťahoch so spolužiakmi, či priateľmi, ale aj starosti o vlastných rodičov či súrodencov. Dokonca aj takéto vznešené myšlienky a starosti nás môžu dennodenne odvádzať od Boha, od dôvery v neho a oberať nás o milosti, ktoré nám Boh chce darovať na ich vyriešenie.

Vedieť sa stíšiť

Veľmi dôležité a užitočné pre naše duše je ešte pred začiatkom sv. omše pustiť Ježiša dnu do nášho srdca, nech tam urobí poriadok, nech ho úplne vyčistí a vyprázdni od toho, čo tam nepatrí a to, čo tam patrí, nech uzdraví a opraví, aby prinášalo úžitok duši i dušiam okolo. Potom, ako ho vpustíme do srdca, sa už ale nesťažujme, ak vyhodí zo srdca našu obľúbenú starosť, myšlienku, trápenie, či predstavu, ktorá nám veľmi leží na srdci, no nebadane nás ničí a oberá o čas, sily a sústredenosť na Krista a o skutočné víťazstvá, ktoré má pre nás Boh pripravené. Ako ale nechať Ježiša, aby úplne vyčistil chrám našej duše?

Prvým veľmi dôležitým spôsobom očistenia sa cez Ježiša je stíšenie sa už počas cesty na sv. omšu. Nie zarozprávať sa s kamarátmi natoľko, až si vo veľmi družnom rozhovore ani nestihneme všimnúť, že sme už v posvätnom priestore. Skús si už počas cesty do kostola či kaplnky obľúbiť ticho. A v tomto tichu postupne prichádzať na to, čo v tvojej duši robí hurhaj, čo ťa stále odvádza od sústredenia sa na Ježiša – ktorá starosť, ktorá túžba, ktorá predstava. Tú odovzdaj pred sv. omšou Ježišovi do rúk, nech presekne to puto, ktoré ťa s ňou viaže, nech ťa od nej oslobodí. Veď je mocnejší ako my, určite si s tým poradí lepšie, akokoľvek by sme sa snažili na tú-či onú vec myslieť a neustále ju riešiť aj počas sv. omše. Ako povedal ktosi múdry: „Boh stvoril vesmír a celý svet. Určite si hravo poradí aj s tvojimi problémami…“ Dôležité je predovšetkým tieto problémy Bohu odovzdať. Ak ich nedáme Ježišovi do rúk a necháme si ich pre seba, budú nás viesť k nepozornosti a neschopnosti naplniť sa potrebnými milosťami k ich vyriešeniu. Preto je sv. omša zakaždým veľkou skúškou a cvičením sa v pokore a dôvere v Pána, ktorý naše problémy vyrieši omnoho ľahšie a múdrejšie, ak mu ich dokážeme s dôverou odovzdať.

Kedykoľvek nám niektorý z problémov počas sv. omše napadne, rýchlo a bez meškania v dôvere v srdci povedzme: „Pane, áno, tento problém som ti odovzdal a znovu odovzdávam. Verím, že ho mi ho pomôžeš vyriešiť. Ešte raz ti obetujem túto sv. omšu za ten problém i za všetkých, ktorých sa týka.“ A znova sa spokojne vráťme ku Kristovi a k modlitbe. Garantujem vám, že keď takto oddýchnutí a posilnení budeme vychádzať po sv. omši z kostola, napadne nás zrazu ten najlepší spôsob, ako daný problém vyriešiť a budeme mať dostatok síl, múdrosti, odvahy a lásky, aby sme ho vyriešili ku spokojnosti všetkých navôkol. Vtedy sa ešte viac utvrdíme v tom, že stojí za to každý deň na tú chvíľu, kedy sme na sv. omši, odovzdať všetko Bohu.

Modlitba pred sv. omšou pri každom jednom probléme, ktorý vo svojom srdci nájdeme:

„Pane Ježišu, vidíš tento môj problém, starosť či bôľ: …… Viem, že ja si s ním neporadím a potrebujem teba, tvoju silu, tvoju múdrosť, tvoju lásku, aby som ho vyriešil(a) tak, aby to bolo na večnú spásu moju i mojich blízkych, ktorých sa to týka. Preto ti tento problém úplne odovzdávam na čas, v ktorom budem na sv. omši. Zverujem ti aj všetkých, ktorí sú s týmto problémom zviazaní a obetujem ti za nich a za vyriešenie tohto problému celú sv. omšu aj s tvojou obetou a s mojimi modlitbami. Nech už počas sv. omše prúdia neviditeľné prúdy potrebných milostí pokoja, múdrosti, sily, lásky (…) do sŕdc tých ľudí, ktorí tento problém môžu vyriešiť a samozrejme aj do môjho srdca. Verím, že len spolu s tebou, môj Pane, budem víťazom a nie porazeným. Amen.“

Modlitba počas sv. omše, kedy nás znova napadne pokušenie zaoberať sa daným problémom:

„Pane, áno, tento problém som ti odovzdal(a) a znovu odovzdávam. Verím, že ho mi ho pomôžeš vyriešiť, že ho už teraz riešiš za mňa. Ešte raz ti obetujem túto sv. omšu za ten problém i za všetkých, ktorých sa týka. Úplne zo srdca ti v tomto naplno dôverujem. Amen.“

Robert Balek SVD vyštudoval matematiku a informatiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte v Bratislave. Volaný Bohom rôznymi dobrodružnými spôsobmi nakoniec v roku 1999 vstúpil do rehole Verbistov – Spoločnosti Božieho Slova, ktorú spoznal počas svojho vysokoškolského štúdia. Po vysviacke v roku 2007 pôsobil dva roky ako kaplán v Nitre. V roku 2009 odletel na misie do Ruska, kde pôsobí doteraz.