Javilo sa to ako kvalitná zimná turistika – aj to bola kvalitná zimná turistika. V hlavnej úlohe Tomáš, Majo, Timka, Oli … a neskôr aj Majka!

Začali sme vo štvrtok o 14.13 h, keď sme nasadli na vlak z Bratislavy do Liptovského Mikuláša, odtiaľ sme sa postupne dostali až do dedinky Žiar, odkiaľ sme si za mesačného svitu vyšliapali cestu k Žiarskej chate – k majáku Žiarskej doliny. Tá cesta mala čaro, a to v tom, že okolité kopce bolo aj v noci vďaka odrazu svetla od zasnežených kopcov pekne vidno. A tak sme štyri kilometre hore robili DJ-ov s čelovkami. Nevedeli sme sa rozhodnúť, či vidíme lepšie s nimi alebo bez nich.

Nočný Baníkov

Na Žiarskej chate sme si dali neskorú večeru. Tomáš si dal vedierko tresky (štyristo gramov), pričom popri jeho treske a pár pivách chlapcov moje vypýtané dva deci kofoly vyzerali veľmi komicky, len tak tak sa pre mňa našiel pohár. Teda aspoň ujo chatár sa nevedel vynadívať, ja som zas čumela na vedierko tresky. Tieto dva kuriózne extrémy sme si pripomínali v ťažších a krásnych časoch, ktoré čoskoro nastali. Celý výlet nás sprevádzal situačný humor a dlhotrvajúce zážitky pre nenáročných, kto zažil turistiku s Turistami, iste vie. Spať a ráno smer Baranec!

Vyrazili sme zavčasu, o 7.15 h sme sa ťahali z chaty. Ja som sa ťahala aj po zemi, keďže som sa strepala už dva metre za prahom, takže sme sa radšej pomodlili k Panne Márii, a po chvíli sme už ťahali hore, hore a ešte vyššie. Túra bola výživná a výdatná. Veci išli dobre. Po pár hodinách prišiel čas aj na mačky, prilbu, cepín (v zálohe sme v rámci bezpečnosti mali aj lano). Tomáš dal kurz používania cepínu všetkým, ktorí to potrebovali, a mohlo sa vyraziť na hrebeň. Počasie nám po hrebeň náramne hralo do kariet. Na hrebeni sa ale mierne zatiahlo respektíve neskôr sa riadne zatiahlo. Ale čaro to malo tiež, veď sme si kráčali v oblakoch. Baranec sme zahliadli občas z hrebeňa, pomaličky sa však naša vzdialenosť od neho zmenšovala. Lano sme nakoniec nevyužili, ale chvála človeku, čo vymyslel cepín a mačky.

Hrebeňom na Baranec

Na Baranec sme prišli okolo 12.00 h a podľa predpovede o 12.00 h bolo zahmlené. Plán bol teda jasný, obliecť sa, najesť sa a čakať hodinu na lepšie výhľady. Čakanie nám spríjemnili zateplené „kráľovské“ snehové lóže, ktoré sme si provizórne vyrobili, zateplili a v ktorých sme potom vylihovali. Bol tam krásny priestor užívať si okolie, ktoré sa pomaličky odhaľovalo, alebo si vychutnávať ten pocit, keď diplomovka a štátnice sú zrazu „veľmi nízko“. Proste parádička. Podľa plánov sa po hodine dostavilo slniečko a aj oblaky sa trošku rozfúkali (aby som bola presná, slniečko sa dostavilo tak, že nám spálilo naše krásne ksichty). Po hodine luxusného oddychu sme už behali natešení po Baranci a nevedeli sme, kam máme skôr pozerať.

Kráľovské lóže

Potom sme to zobrali smerom dole, ale inou stranou a zišli sme znova v Žiari, odkiaľ sme sa tak akurát unavení presunuli do Lúčok, kde nás čakal privát a výdatný spánok.

Lúčanský vodopád

Na druhý deň sme z Lúčok vyrazili na Veľký Choč. Tu nie je až tak čo opisovať. Ako je to už o Veľkom Choči známe cesta hora z Lúčok je dlhá a strmá, miestami ešte strmšia. Útrpnú cestu pri dobrom počasí vystriedal dokonalý, priam až gýčový výhľad na Západné, Vysoké aj Nízke Tatry a aj obe Fatry, skrátka bolo jedno, na aký smer sa človek otočí, bolo sa čím kochať. Dokonca sme pekne videli aj Baranec, na ktorom sme stáli deň pred tým.

Vrchol Veľkého Choča

Cesta dole bola ako v zime na lyžiach bez lyží, no a v závere celého výletu nás čakala dobrá cesnačka a hrachovka v kolibe. Záver dobrý, všetko dobré, môže sa ísť domov. Plní zážitkov a naozaj skvostných výhľadov zo zimnej vysokotatranskej a chočskej turistiky, na ktoré už teraz v dobrom spomíname.

Krátky videoreport z tejto výživnej trojdňovky môžete vidieť tu > VIDEOREPORT

Všetky akcie Turistického tímu môžete sledovať aj vy: FACEBOOK TURISTICKÉHO TÍMU

Za profesionálne spísaný report ďakujeme Oli. A za účasť ďakujeme aj Timke, Majke, Majovi a Tomášovi.